Výstava: Andrea Bučko & Mudi „Nájdené duše“ (20. jún – 9. júl 2016)

„Veríme, že vôľa poznať príbeh jeden druhého a porozumieť mu vedie k mieru. Veríme, že umenie je univerzálny jazyk, ktorý spája. Veríme, že ľudskosť je empatia. Veríme, že láska je zmysel.“

Spoločný výstavno-hudobný projekt slovenskej speváčky a skladateľky Andrey Bučkovej a v parížskom azyle žijúceho irackého výtvarníka Mahmooda Ahmeda Mudiho Hachima. Obaja umelci sa zoznámili a projekt ich výstavy vznikol v Paríži, počas ich pobytu v Cité internationale des Arts.

Vernisáž výstavy spojená s koncertom sa koná v pondelok 20. júna 2016 o 19.00 pri príležitosti Svetového dňa utečencov, pod záštitou Francúzskeho inštitútu a festivalu [fjúžn].

20. jún - 9. júl 2016
Galéria Francúzskeho inštitútu
Sedlárska 7, Bratislava
Vernisáž a koncert: pondelok 20. júna o 19.00

Event na FB

Nájdené duše

Sme dvaja ľudia z rôznych kútov sveta, ktorí na seba natrafili v medzinárodnej rezidencii pre umelcov v Paríži - Cité internationale des Arts. Mudi – Mahmood A. Hachim - je maliar pochádzajúci z Iraku z Bagdadu a momentálne žije v Paríži vďaka výhre súťaže Francúzskeho inštitútu. Ja som Andrea Bučková, slovenská hudobníčka, ktorá momentálne pracuje v Paríži na svojom treťom hudobnom albume. Mudi je iracký utečenec. Ja som slobodná Európanka.

Spojila nás predovšetkým naša ľudskosť – vôľa poznať a pochopiť príbehy, radosti, strasti a kultúru toho druhého. Spojilo nás umenie ako univerzálny jazyk, ktorým si vieme porozumieť aj bez slov.

Mudiho život v Paríži začal po osudovej výstave Stratené duše (Les Âmes Perdues), ktorú otvoril v Bagdade v januári 2014. Vďaka nej totiž vyhral umeleckú súťaž Francúzskeho inštitútu v Bagdade  a mohol ísť do Paríža rozvíjať svoju prácu. No v jeho krajine výstavu „nepochopili“ a z Mudiho sa stala persona non grata. O tejto časti života umelec nerád hovorí, hoci z jeho tváre i tela si vieme domyslieť mnohé...

Keď sa rozhodol ponuku Francúzskeho inštitútu využiť, nečakal, že vo Francúzsku ostane ako utečenec. Po krátkom čase mu totiž rodina oznámila, že sa nachádza na čiernej listine vo svojej krajine a nemôže sa vrátiť späť. Teraz čaká, čo s ním bude.

Stratil krajinu. Stratil rodinu. Stratil jazyk, peniaze, vieru....Identitu.

Má len umenie, ktoré vychádza priamo z neho, jeho spomienok a života. Je obrazom jeho samého a spoločnosti, ktorá ho obkolesuje. Je aktuálne a priame. Nie len obsahom, ale aj formou – Mudi pracuje len s materiálmi, ktoré má k dispozícii – často sú to zvyšky farieb, ktoré vyhodili jeho kolegovia v rezidencii, plátno, ktoré malo chybu a niekto iný ho nepotreboval, špeciálny papier, ktorý mu priniesol kolega, ktorý môže cestovať atď. Na rámy či dosky už skoro rok nepomyslel...

Mudi maľuje z potreby znovu - objaviť svoju identitu, lebo ako sám hovorí „chýbam si“ – keď sa na seba dnes pozrie do zrkadla, vidí niekoho úplne iného, ako bol ten veselý známy maliar z Bagdagu, ktorý túžil zmeniť svet.

Mudi sa vo svojich maľbách často vracia do svojho detstva, pretože verí, že ako deti zvykneme realitu vnímať veľmi čisto a úprimne... Spomína na svoje traumy, strachy i nádeje. Na všetko, čo ho formovalo – formuje, aby opäť našiel sám seba. Aby uzavrel určitú etapu svojho života – pochopil ju – a začal odznova. Hoci to nie je ľahké - s jeho momentálnym statusom je priam nemožné mať veľké nádeje opäť začať žiť kvalitný usporiadaný život.

Mudi  chápe, že veľkosť utrpenia je relatívna...ľudia majú nadelené toľko, čo znesú. Pripúšťa, že iní ľudia v jeho situácii by sa vedeli zachovať možno ešte silnejšie, možno odvážnejšie, možno ľudskejšie.

No človekom ostal.

A dokonca človekom, ktorý dokáže ľúbiť. To je to, čo ho drží pri nádeji a vôli žiť naďalej. A je cenné po stratách tak markantných.

„Človeka robí človekom schopnosť ľúbiť, voliť si, vytvárať ale i ničiť. V tomto sme si všetci rovní. Všetci túžime po šťastí, po mieri v našich dušiach, no keď nás ovláda strach z nepoznaného, stáva sa z nás nebezpečná zbraň. To, že sme si rovní neznamená, že sme rovnakí. Kultúru každého jedinca nemožno ignorovať, prináša rôzne priority do našich životov, predsa však existujú určité momenty, v ktorých sa i tí najrozdielnejší ľudia dokážu spojiť a vytvoriť niečo spoločné, čo dáva životu iskru, pre ktorú horíme. Naša inakosť, ktorú častokrát nemáme chuť spoznávať alebo sa ju bojíme spoznávať, vedie k bojom, ktoré nás rozdeľujú ešte viac. A to spôsobuje krízu ľudskosti, ktorá v týchto časoch rastie do alarmujúcich výšin. Čo je to, čo nás ľudí vie spájať a môže priniesť na cestu slobody, mieru a tolerancie? Pre nás je to umenie a čistá láska človeka k človeku. Sú to pocity, ktoré voči sebe máme ako tabula rasa – nemysliac na politiku, náboženstvo, peniaze, moc, farbu pleti... Sú to pocity, ktoré máme, keď sa odvážime nahliadnuť do príbehu človeka stojaceho oproti nám a na chvíľu s ním súcitiť. Veríme, že tieto pocity nemôžu plodiť zlo.“ A&M

Mahmood A. Hachim - narodený v Bagdade (1985), vyštudovaný maliar (2010, Baghdad university)  - jeho tvorba zameraná na obranu ženských práv a slobôd v Iraku, proti vojne, proti krutým praktikám štátnej milície. Vystavoval v rámci International Day Against Violence Against Women in Iraqin cooperation with the United Nations Fund for the support of the population (UNFPA), Exhibition announcement colloquial for Human Rights in cooperation with the 60th anniversary (UNAMI). V Auguste 2014 vyhral súťaž maľby organizovanú Francúzskym inštitútom v Bagdade - ako cenu získal rezidenciu v Cité internationale des Arts v Paríži.

Andrea Bučková - narodená v Bratislave (1989), absolventka divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave (2014), ktorá tvorí vlastnú hudbu, hrá na klavíri a spieva. Má za sebou dva autorské hudobné albumy(In the middle of... 2012, Polarity, 2015), niekoľko divadelných inscenácií, kompozícií do divadla a filmu, koncertovanie doma i v zahraničí (Bratislavské jazzové dni, Kitzee Tanz festival, TEDx Bratislava, Jazz Festival Znojmo, Spoltlight Singapore, Radiohead awards festival, viaceré koncerty v Paríži – Cité des Arts, Orphé privée, UNESCO).Momentálne chystá tretí album, tematicky spojený s jej pobytom v Paríži v umeleckej rezidencii Cité Internationale des Arts (December 2015 – Máj 2016).

 

Veľké poďakovanie za dobrovoľnú ochotu pomôcť:

Evičke Machajdíkovej (skvelej žene - grafickej dizajnérke za vizuál našich tlačovín)

Soni Patúcovej (mladej krásnej umelkyni, ktorá nám pomohla s inštaláciou), Myi Javorkovej (za postavenie inštalácie) Lenke Gorfolovej (dlhoročnej kamarátke a spolupracovníčke za manažérsku výpomoc a trpezlivosť pri všetkých druhov nervov), Romy Kopáčkovej (blízkej duši, ktorá pomohla s inštaláciou), Milošovi Stankovianskemu (referentovi pre kultúrne podujatia Francúzskeho inštitútu, ktorý mal odvahu ponúknuť nám priestor na výstavu), Lacovi Oravcovi a Martinovi Brixovi (ktorí nás podporili v rámci ich krásnej komunity [fjúžn])