Výstava „Zabalené mesto“ francúzsko-nemeckej fotografky Deidi von Schaewen v Kunsthalle LAB (21|11‑26|01)

Deidi von Schaewen sa vo svojej tvorbe venuje najmä fotografii architektúry a je jednou z najpresvedčivejších fotografiek pôsobiacich na medzinárodnej scéne. V Kunsthalle LAB predstaví monumentálnu nástennú foto-inštaláciu s názvom „Zabalené mesto“.

Kurátorka: Michèle Champenois

Vernisáž vo štvrtok 21. novembra 2019 od 17.00 do 18.00

Výstava od 22. novembra 2019 do 26. januára 2020

Kunsthalle Lab, Námestie SNP 12, Bratislava

Informácia na stánke KHB

„Pozorné oko v meste. Deidi von Schaewen zbiera fragmenty, obnažené múry, zotreté maľby, zahalené monumenty… Umelkyňa objavuje a zachytáva mohutné lešenia či obrovské plachty zahaľujúce budovy, vytvárajúc tak efemérne skulptúry, v ktorých sa prítomnosť skrytého znásobuje a stáva sa zaujímavejšou.

Táto fotografka ruín, podobne ako 18. storočí existovala maľba ruín, sa postupne stala výtvarníčkou: fotografia je pre ňu i nástrojom na vyjadrenie bizarného, odhalenie podivností skutočného… všetkého toho, o čom môžeme snívať, či nás môže znepokojovať, vo všedných kulisách našich mestských životov.

Žiačka školy výtvarných umení v Berlíne, kde sa v roku 1941 narodila, študovala síce maľbu, avšak objavila… fotografiu. V jednom zo svojich prvých filmov zaznamenala reklamu na múre. O nejaký čas neskôr si všimla, že tento starý múr prekrylo lešenie. V ten deň sa v nej zrodila vášeň zachraňovať múry... Začne ich fotografovať a zahajuje tým jednu sériu bez toho, aby vtedy vedela, čo nájde, ani koľko času tomu venuje.

Možno si ešte spomínala na to, ako sa prechádzala so svojou mamou po uliciach zdemolovaného hlavného mesta Nemecka, kde bolo vidno to, čo nik vidieť nemal. Intimitu odhalenú vojnou a ničením.

Keď mala 24 rokov odišla z Berlína do Barcelony. V 60-tych rokoch 20. storočia to bolo kozmopolitné mesto plné života. Tu bola blízko umeleckej fauny v Cadaquès, so Salvadorom Dalím, Duchampom a Man Rayom. Po boku Petera Hardena sa zúčastnila príprav Expo 67 v Montreali. Jedného dňa, v roku 1965, ju uchvátil pohľad na veľký obchodný dom, Corte Anglès na námestí Catalunya, ktorý… zmizol: bol úplne obalený, doslova monumentalizovaný/spamätnený. Tento estetický šok označuje počiatok druhej výraznej série jej fotografií: po múroch prišli plachty.

Podobne ako ready-made-y, tieto budovy obalené v siluete z plátna či okované železnou obrubou priťahovali jej pohľad umelkyne. Tie, ktoré básnik André Breton nazval „monumentami nezjavenia“ (« monuments à l’irrévélé »), budovy, ktoré sa dočasne ukrývajú pred našimi pohľadmi. Týčia sa takto pod hrubou nestálou maskou zo sieťoviny v odtieňoch moiré, farieb a svetelných odleskov. Okoloidúceho chodca pozývajú k meditácii o zrakových klamoch, ironickej i odbornej. 

V predslove ku knihe "Lešenia" (Echafaudages, Editions Hazan, 1992), ktorá podáva správu o tejto dlhodobej práci, historička umenia Dominique Baqué, špecialistka výtvarnej fotografie, pripomína úlohu náhody u surealistov. Podčiarkuje výber úbohých materiálov, beztvárneho v kontraste s architektonickou „peknou formou“... aby sa tak „prinavrátil efekt šoku/prekvapenia, znepokojivá podivnosť“. Pripomína ako „André Breton hovoril výtvarníkom, aby sa nenechávali uväzniť v ohrádke svojej praxe, ale naopak aby sa čelom postavili vetru vejúcemu z ulíc “. On sám, veriac „objektívnej náhode“,  dobrovoľne strácal sa bludisku parížskych ulíc. „To čo je hrou“, píše Dominique Baqué, „v mestskom blúdení a hľadaní predmetu/námetu, je pochopenie, že svet je sieťou znakov, číslic, signálov vyvolávajúcich nepravdepodobné spoluviny“.

Dominique Baqué cituje i rozhovor medzi maliarom Pierrom Alechinským a André Bretonom, v ktorom evokovali myšlienku odfotografovať tie zabalené parížske budovy, čo sa však Deidi von Schaewen dozvedela až o dvadsať rokov neskôr od maliara samotného.

Mohli by sme tiež spomenúť seriálnych umelcov, akými boli napríklad Bernd a Hilla Becherovci s ich fotografiami opustených tovární. Avšak, podľa Dominique Baqué, oni si dali „prísnu úlohu vytvárať dokumenty presné, verné (...), išlo o archiváž, ktorá vylučuje akúkoľvek rešerš na úrovni estetiky“.

„U Deidi von Schaewen nič také nie je prítomné“, oceňuje historička umenia. „Voči neutrálnosti záberu stavia šokový experiment, subjektívny vklad a to, čo by sme mohli, spolu s Aloisom Rieglom, pomenovať ako „vôľu pre umenie“ (Kunstwollen). Jej obrázky sa nevyhýbajú ani istému lyrizmu, ani baroku, ani humoru či výsmechu, a napokon ani dramatizovanej estetizácii.“

Ak sa vrátime k životopisnej púti Deidi von Schaewen, všimneme si chute a praktiky, ktoré sa dopĺňajú: živá architektúra a grafický dizajn, film, reportáž zo štyroch kútov sveta, záľuba pre maľované domy v Afrike, Indii či v Ázii, objavy zázračného sveta „obyvateľov-krajinárov“, ktorí vytvárajú okolo svojich obydlí poetický vesmír poskladaný z nájdených predmetov…

Od pobytu v Barcelone, sa zaujíma o architektúru, najmä prvé ohromujúce stavby Ricarda Bofilla. Nasledujú štyri roky v New Yorku kde, spolupracujúc s geniálnym grafikom Herbom Lubalinom, obohacuje systematické série, ktoré zahájila v Európe.

V New Yorku v roku 1970, ju jej „zbieranie“ zabalených budov inšpirovalo k vytvoreniu staveniskového plotu (v angličtine, „construction barricade“) pred obchodným domom Georg Jensen na Madison Avenue, práve v spolupráci s Herbom Lubalinom. Táto „inštalácia“ zložená z veľkých písmen pod dočasnou prikrývkou je metaforou večného sna obchodníkov nebyť zabudnutý... V roku 1971 vytvorila i kulisy pre divadelné predstavenie „Black Sun“ Antonina Artauda v réžii Roberta Cordiera pre divadlo MaMa v New Yorku. Použila pri tom opäť jej obľúbené prvky ako lešenie a projekciu na plachty.

V roku 1974 prichádza do Francúzska pri príležitosti predstavenia filmu Roberta Cordiera „Injun Fender“ na festivale v Toulone. Bola jeho hlavnou kameramankou. Usadzuje sa v Paríži, ktorý jej slúži ako základňa pre jej mnohé cesty okolo sveta. V tom čase sa presadzuje ako fotografka architektúry. Od Ricarda Bofilla, ktorému fotila prvé budovy v Španielsku, po Jeana Nouvela a Andrée Putmanovú, ktorú sprevádzala počas celej jej dizajnérskej kariéry, je svedkom týchto priaznivých rokov a najmä vzniku veľkých projektov počas prvého volebného obdobia  Françoisa Mitterranda.

Ako umelkyni jej fotografie múrov vystavovalo Múzeum moderného umenia, v roku 1974, pod kurátorským dohľadom Jeana-Huberta Martina. Pri príležitosti publikácie jej knihy „Walls“ v roku 1977, Centre Pompidou predstavilo jej výstavu s veľkými čierno-bielymi tlačami a mapou Paríža, na ktorej boli vyznačené všetky múry, ktoré v Paríži našla a nafotila. V tom istom čase, v malej uličke hneď vedľa Beaubourgu (ako sa Centre Pompidou familiárne tiež nazýva), nachádza na zemi iný svet… To je začiatok jej série o „Chodníkoch sveta“.

Poznajúc dielo surealistov (v roku 1984 natočila film o Man Rayovi), Deidi von Schaewen je vizuálnou kronikárkou mestského vesmíru, s náklonnosťou k efemérnemu, koláži a nečakanému. Zabalené monumenty sa spoznávajú v siluete, v detaile; nevzhľadné bežné budovy sa stávajú veľkolepými divadlami farieb, efektov a odleskov. Skutočnosť nie je jediná, ale mnohoraká.

„Chodníky“ odrážajú obraz „života tam hore“: so svojimi stlačenými plechovkami pripomínajú Césarove lisované „kompresie“; zabalené budovy pripomínajú tvorbu Christa, avšak bez jeho intervencie… L’art brut, ozajstný cieľ hľadania, zjavuje sa v zákutí ulice: od Bombaja po Káhiru, od Južnej Afriky po Čínu, a tiež Indiu, kde umelkyňa často bádala.

Cestujúc okolo sveta pracujúc na knihách vydávaných vo vydavateľstve Taschen ako „Fantasy Worlds“ (1999),  alebo „Interiors of India“ (2000),  potom pripravujúc dva zväzky „Inside Africa“ v roku 2003, autorka sa venuje svojej „zbierateľskej činnosti“… Objavuje  nové obalené objekty: série zabalených aút, najmä v Egypte, či motoriek v Indii aj inde, bicykle, detské hry, udice zabalené počas monzúnu na pláži v Madráse, stromy v Japonsku a v Indii, sochy v Berlíne a v Bombaji i v Kolumbii, či ucpávky kanálov v Paríži…

Séria chyží z farebných plechov na okraji africkej púšte nie je zaznamenaná pohľadom etnológa, no ešte menej pohľadom ironického voyeura. Ide o objekty nájdené, nie o objekty odcudzené...  Do tohto veľkého obrazu rustikálneho ľudstva, práve toto umenie vyrobiť všetko z ničoho, pridáva citlivý až tragický rozmer. Ide o poctu dôvtipu populácií vystavených drsným skúškam.

S okom neustále v pozore, s rýchlymi reflexami, pripravená prekvapiť to, čo sa pohybuje v univerze neživého, umelkyňa hľadá znaky nedbalého v mestskej scénografii, neisté spôsoby života, improvizované postupnosti, ktoré vytvárajú koherentný súbor pútavých obrazov.

Jej druhá vášeň pre domy pomaľovávané jej obyvateľmi, ktorú počala v Indii a pokračovala v nej v Afrike, bude témou jej nasledujúcej knihy. Viedla ju k založeniu združenia „Ženy z Hazaribaghu (Femmes du Hazaribagh)“, ktoré pomáha skupinám dedinčanov v regióne Džhárkhand na severovýchode Indie, kam sa už viackrát vydala a kde sa zachováva ohrozená tradícia. jej umelecký inventár sa tak dáva do služieb činu a uchovania pamäti.“

Michèle Champenois

 

DEIDI VON SCHAEWEN

Narodená v Berlíne. Žije a pracuje v Paríži.

Po štúdiu maľby v na škole výtvarných umení v Berlíne, si Deidi von Schaewen zvolila za svoj vyjadrovací prostriedok fotografiu. Meno si urobila najmä vďaka svojim fotografiám architektúry. Zvečnila na nich realizácie najväčších architektov dneška – od Riccarda Bofilla po Franka Gehryho, od Tadaoa Andoa po Jeana Nouvela.
Popritom, vo svojej osobnejšej tvorbe, sa venovala svojej druhej obsesii: zachytávaniu efemérneho, svedectvám o našich mestských i vidieckych civilizácií v procese postupného miznutia.
Tejto tvorbe sa venuje dlhodobo: od roku 1961 fotografuje múry, od roku 1966 lešenia (alebo tiež "zabalené architektúry") a od roku 1977 chodníky.
Neúnavne cestuje po svete pripravená zachytiť neočakávané: monumenty miznúce pod efektami zvlenenej drapérie či kontrastami trblietajúcich sa textílií, indické veže obtočené konštrukciami z bambusu, pôsobiacimi rovako krehko ako nestabilne. Od 90-tych rokov, Deidi von Schaewen spolupracuje s vydavateľstvom Taschen a vydáva svoje fotografie francúzskych záhrad, excentrických príbytkov či indických interiérov. Pri cestách pre televízny seriál Inside Africa v roku 2001 sa zahľadela do dočasných obydlí, chatrčí postavených z pokrčených sudov a pospájaných do pestrej zlátaniny malieb, grafitov a hrdze, slúžiac pritom polokočovníkom ako prístrešia pre skladovanie tovaru. Obdivovala taktiež nepoužívané vozidlá v Káhire zabalené v jedno či mnohofarebných látkach, v očakávaní doplnenia paliva alebo opravy.
Od roku 1972 tiež točí filmy a videá.

http://www.deidivonschaewen.com