Potenciálne agrarizmy „Bude aj po revolúcii cukor?“ (Zvieracia farma)
Od 20. augusta do 31. októbra ponúka bratislavská Kunsthalle interdisciplinárnu a kompozitnú výstavu, ktorá skúma budúcnosť globalizovaného poľnohospodárskeho systému a alternatív, ktoré nám umožňujú opätovné spojenie s rastlinami a pôdami, po ktorých šliapeme.
20/08/ – 31/10/2021
1. poschodie Kunsthalle Bratislava
Zúčastnení umelci: Melanie Bonajo, Gerard Ortin Castellví, Anetta Mona Chişa, Annalee Davis, Ferenc Gróf a Jean-Baptiste Naudy, Oto Hudec, Marzia Migliora, MyVillages, Ilona Németh, Uriel Orlow, Prabhakar Pachpute, Alicja Rogalska
O výstave
Zámerom výstavy Potenciálne agrarizmy je diverzifikovať poľnohospodárstvo a pluralizovať jeho históriu, obnoviť potlačenú roľnícku minulosť a prebudiť jej nerealizované možnosti, narušiť dichotómie medzi mestom a vidiekom, napraviť odcudzenie od prírodného sveta a obnoviť starostlivý a vzájomný vzťah k pôde a rastlinám, ktoré nás živia. Podujatie skúma alternatívy ku globalizovanému systému priemyselného poľnohospodárstva, ktorý je založený na patentovanej receptúre chemických prísad, škodlivých pesticídov a geneticky modifikovaných semien, pestovaných intenzívne strojmi na fosílne palivá. Zároveň odhaľuje jeho pôvod v koloniálnych plantážach a zakorenenosť v ťažobnom kapitalizme. Znovuobjavenie a prehodnotenie všímavého vzťahu k pôde spochybňuje neúprosnú expanziu intenzívneho poľnohospodárstva, ktoré sľubovalo nový vek hojnosti, ale vyčerpávaním prirodzenej vitality pôdy, ohrozovaním biodiverzity a prispievaním ku klimatickej zmene teraz podkopáva svoje vlastné ciele. Na základe feministických, postsocialistických, černošských, domorodých a nadľudských perspektív navrhujú umelci na tejto výstave pozemkové reformy zamerané na nápravu a budúcnosť, na dosiahnutie spravodlivej sociálnej a ekologickej zmeny.
Celoplanetárny rozsah transformácie poľnohospodárskych metód a vidieckeho života od kolonizácie Ameriky a nástupu moderného priemyslu symbolizujú paralelné trajektórie cukrovej trstiny a cukrovej repy, ktorých potenciálnu históriu umelci na výstave reaktivujú. Pozorovanie teoretičky dekolonializmu, Arielly Aïshy Azoulayovej, že „potenciálna história nenapravuje svety zasiahnuté násilím, ale vracia sa do okamihu pred násilím a odtiaľ vychádza“, tiež hovorí o prepletených sociálnych a environmentálnych problémoch krajiny. Umelci na výstave sa vracajú do obdobia pred založením monokultúrnych plantáží, pred rozoraním mozaiky biologicky rozmanitých fariem, ktoré vymazali stáročné poznatky o rastlinách, a pred tým, ako geneticky modifikovaná kukurica nahradila odrody pestované prvými národmi. Chcú tak naznačiť, že iná agrárna cesta bola a ešte stále je možná. Tieto umelecké postupy naznačujú, že na vytvorenie nápravných postupov je potrebné pochopiť zložitosť a vzájomnú prepojenosť agrárneho úsilia, v ktorých sú v stávke všetky pozemské bytosti, prospievanie rastlín, vitalita pôdy a blaho Zeme.
Ďalším prúdom, ktorý sa vinie výstavou, je uvedomenie si, že potenciálne dejiny transformácie vo východnej Európe po roku 1989 mohli mať iný priebeh. Vyplýva to zo kolaboratívne výskumného a redakčného projektu Ilony Németh, Eastern Sugar, ktorý načrtol zánik cukrovarníckeho priemyslu v regióne v dôsledku neoliberálnej marketizácie a finančného oportunizmu. Na základoch významnej revolučnej histórie regiónu a pri reaktivácii jeho povzbudzujúceho dedičstva roľníckych povstaní, potenciálne agrarizmy poukazujú na konvergenciu s mnohými formami revolúcie, potrebnými na riešenie environmentálnej krízy, na ktorej má intenzívne poľnohospodárstvo neodškriepiteľný podiel. V predtuche, že „príde revolúcia“, sa protagonisti Zvieracej farmy pýtajú: „Bude aj po revolúcii cukor?“, čím odhaľujú napätie medzi existenciálnou úzkosťou z blížiacej sa budúcnosti a pripravenosťou uskutočniť zmenu.
Maja a Reuben Fowkes