Projekty prospektívnej architektúry združenia VAL sú výrazom sebadôvery moderného umenia  preklenúť dané limity. Zároveň sú aj priestorom na komunikáciu medzi ľuďmi a protipólom hermeticky uzatvoreného umenia pre elity. Tieto vizionárske projekty neboli vytvorené na objednávku, vznikali bez zadania a bez perspektívy realizácie. Členovia VAL Viera Mecková, Alex Mlynárčik a Ľudovít Kupkovič ich chápali ako syntézu vedy, techniky, umenia a prírody. Vychádzali aj z princípu privlastnenia si reality a demystifikácie umenia. Bola to túžba po nachádzaní vlastného slobodného sveta. Projekty vychádzajú aj z iného priestorového a časového vnímania reality.

Spolupráca autorov VAL sa začala v roku 1968, v čase vpádu sovietskych a ďalších „bratských“ vojsk do vtedajšieho Československa, pokračovala cez dlhé roky normalizácie do roku 1989 a skončila sa až roku 1994 v zmenenej spoločenskej situácii. V období normalizácie bola zároveň aj únikom zo stiesnenej reality prevládajúceho socialistického realizmu a praktickej nemožnosti slobodnej tvorby a prezentácie diel bez komisií inšpektorov umenia a kultúry dodaných sovietskym bratstvom.

Projekty združenia VAL boli neskutočne nadčasové. Samozrejme, bol v nich prítomný aj duch nového realizmu. Autori si (našťastie) nedávali žiadne obmedzenia a prinášali aj víziu lepšieho sveta. Určitý predobraz môžeme vidieť už na výstave Superlund o budúcnosti sveta a funkcii umenia, ktorá sa konala v roku 1967 vo švédskom meste Lund. Pierre Restany ju charakterizoval slovami: „STÁVKA O BUDÚCNOSŤ. VYHRÁME JU, ALEBO JU PREHRÁME VŠETCI SPOLU! … Ide o vrátenie človeka do „obrazu“, ktorému ustavične narastajú priestorové – plastické dimenzie, až sa vlastne v súčasnom štádiu „obraz“ stáva syntézou pohybu štruktúry ľudskej existencie.„ Prvá výstava VAL sa konala tajne v Paríži v roku 1977 v galérii Lara Vincy za pomoci priateľov zo žilinského bábkového divadla, ktorí spolu s kulisami previezli za hranice i tri projekty VAL. V bývalom Československu sa prvá výstava uskutočnila až v roku 1996 v Umeleckej besede v Bratislave, ale nestretla sa s adekvátnym ohlasom, chýbala širšia diskusia. Tá sa rozprúdila až na výstave v Benátkach v roku 1999.

Prvým projektom je HELIOPOLIS (1968-1974), olympijské mesto v Tatrách, ktorý výrazne predbehol svoju dobu – až teraz doba dobieha ich vízie a realizujú sa koncepcie nie príliš vzdialené ich návrhom, ako je napríklad 120 km dlhá a 487 metrov vysoká stavba určená pre 5 miliónov obyvateľov v saudskoarabskom futuristickom meste Neom. HELIOPOLIS s obytnou plochou 3 910 000 m2 a s celou klimatizovanou superzónou, so zónami pre športoviská, zimnú a letnú turistiku či zónami ticha s prísnou rezerváciou tatranskej flóry a fauny je jeho dávnym predchodcom. Samozrejme, všetko aj s využívaním slnenčnej energie. Podľa autorov štúdie Heliopolis „nie je utópiou, ale hľadaním syntézy medzi možnosťami a požiadavkami človeka a prírody.“ Kinetická koncertná sieň venovaná pamiatke Miroslava Filipa AKUSTICON (1969-1971) je monumentálnou hrajúcou plastikou, kde hudbu svojim pohybom vytvárajú samotní návštevníci. Alex Mlynárčik vytvoril aj jej štvrtinový fungujúci model – jeho realizácia v navrhovanej výške 18 m a s najširším priemerom 13 m dnes už nie je otázkou dostupných technológií, ale len financií. POCTA NÁDEJI A ODVAHE (1974-1975) vznikla na počesť astronauta so slovenskými koreňmi E. A. Cernana. Projekt SCARABEA (1985-1989) predstavuje orbitálnu vesmírnu stanicu pre 12 000 obyvateľov s priemerom valca 3 000 m, pohybujúcu sa vlastnej obežnej dráhe. Realizácia podobného projektu už nie je príliš vzdialenou budúcnosťou. Rovnako dnes nie je nepredstaviteľná ani realizácia mesta ISTROPORT (1974-1976) so 120 000 obyvateľmi, ktoré by sa nachádzalo priamo na Dunaji v Bratislave. Dielo ANTARCTICA (1982), venované odvahe hľadania, predstavuje novozelandskú Scottovu základňu s pamätníkom vysokým 25 m. Celosvetový parlament – NÁRODNÉ ZHROMAŽDENIE ARGÍLLIA (1980-1994)1 – by sídlil v budove na ostrove Bora Bora naďaleko Tahiti a jeho cieľom bolo „ostrániť konflikty a zmieriť ľudí“. Posledným projektom je E-TEMEN-AN-KI – SHERATON HOTEL BABYLON (1980-1994) s citáciou Breughelovho obrazu Babylonská veža.

Všetky projekty sú starostlivo a dôsledne prepracované, je v nich cítiť ruku a ducha výtvarníka i architektov, nachádzame v nich urbanistické štúdie, pohľady z rôznych uhlov, pôdorysy, rezy, systémy dopravných a technických zariadení, citácie artefaktov z minulosti, ako je napríklad Babylonský míľnik, obrazy Pietra Bruegela st., reliéfna guľa z Polynézie, krídlo od Leonarda da Vinciho, diela Hieronyma Boscha, vajíčko Constantina Brancusiho, fotografie z posledného pristátia na Mesiaci kapitána Apollo 17 E. A. Cernana atď.

Projekty VAL výrazne predbehli svoju dobu a som presvedčený, že doteraz neboli náležite docenené. Sme radi, že ich môžeme prezentovať v Galérii Slovenského rozhlasu. Po výstavách Ľudské bytosti, Cez vesmír hľadíme na seba, Najlepší slovenský obraz, Zabudnutí, odídení, odmlčaní, Nikdy nevystavené, Ne(s)pútaní a Péefka nielen ako pozdrav. Veríme, že vzbudia zaslúženú pozornosť, a tešíme sa, že ich budeme môcť reprízovať aj v galérii Kolektiv 318 v Marseille, ktorá má priestory v budove vyprojektovanej Le Corbusierom.  

Ivan Jančár

1 Claude-Nicolas Ledoux (21. 3. 1736 Dormans sur Marne – 18. 11. 1806 Paríž) bol francúzsky architekt, urbanista a teoretik, predstaviteľ francúzskeho klasicizmu. Okrem iného vytvoril Dom strážcu hospodárstva v Maupertuis, z ktorého časť využili pri návrhu Národného zhromaždenia. Väčšina jeho utopických projektov sa nerealizovala, na jeho dielo nadviazali viacerí modernisti 20. storočia.