Výstava „Trianonská mierová zmluva 1920, Versailleský systém a Slovensko“

Autor: Matej Hanula, PhD., Historický ústav SAV, v. v. i.

Podpis Trianonskej mierovej zmluvy s Maďarskom zo 4. júna 1920 patrí jednoznačne medzi najvýznamnejšie míľniky dejín strednej a juhovýchodnej Európy. Medzinárodnoprávne definitívne spečatila rozpad historického Uhorského kráľovstva a vznik nástupníckych štátov. Možno konštatovať, že mierová zmluva podpísaná na zámku na predmestí Paríža zásadne ovplyvňovala ich vzájomné vzťahy počas nasledujúcich desaťročí. V istom zmysle, najmä psychologicky, má podiel na ich vnímaní i dnes, keď už sú všetky ňou dotknuté krajiny s výnimkou Srbska súčasťou Európskej únie. Dôvodom bolo nepochybne predovšetkým diametrálne odlišné chápanie Trianonu v nástupníckych štátoch, ktoré sa na mierových rokovaniach v Paríži zaradili k víťazom Veľkej vojny, teda v Československu, Juhoslávii (pôvodne Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) a Rumunsku a v porazenom Maďarsku, ktoré zmluvu oficiálne v roku 1920 s víťaznými veľmocami podpisovalo. Kým pre prvú skupinu krajín išlo o jednoznačne pozitívnu udalosť, ktorú vnímali ako svoje víťazstvo, v Maďarsku bola jej reflexia úplne opačná. Trianon sa tu považoval za najväčšiu katastrofu národných dejín porovnateľnú len s porážkou pri Moháči z roku 1526. Základom zahraničnej politiky Československa, Juhoslávie a Rumunska sa stalo v nasledujúcich rokoch úsilie o udržanie povojnového systému mierových zmlúv. Ich spolupráca vyústila do vytvorenia známej aliancie, ktorá sa zapísala do dejín pod názvom Malá dohoda. Maďarsko začalo naopak hneď po podpise vyvíjať snahy o korekciu mierovej zmluvy alebo o jej prípadnú nulifikáciu. Protichodné záujmy nástupníckych štátov sa museli nevyhnutne podpísať na ich vzájomných vzťahoch. Ich neustála vyhrotenosť zasiahla aj široké vrstvy obyvateľstva, v ktorých často aj oficiálna štátna propaganda posilňovala obraz druhej strany ako nepriateľa svojho štátu a národa. Situáciu navyše komplikovala skutočnosť, že po podpise Trianonskej mierovej zmluvy sa ocitli za hranicami Maďarska vyše tri milióny ľudí s maďarským materinským jazykom, ktorí zväčša obývali súvislé pásy území v susedstve spoločných hraníc.

Podpisom Trianonskej mierovej zmluvy sa súčasne definitívne zavŕšil proces vyčleňovania územia Slovenska z historického Uhorska a jeho integrácia do novovzniknutej Československej republiky. Tento proces sa na jeseň 1918 prihlásením sa Slovákov k novému štátu iba odštartoval. Skončil sa až po takmer dvojročnom procese zákulisného diplomatického vyjednávania, ale aj tvrdých ozbrojených stretov medzi čs. vojskom a jednotkami striedajúcich sa maďarských režimov. Slovensko bolo po prvýkrát v dejinách definované ako územie s presne určenými hranicami a stalo sa objektom medzinárodnej politiky. Slovensko neexistovalo v rámci Uhorska ani ako administratívny región. Určenie hranice medzi novou čs. republikou a Maďarskom predstavovalo kardinálny problém. Hranicu bolo treba po prvý raz oficiálne vytýčiť. So žiadnou inou hranicou nového štátu takýto problém nebol.

Ešte pred samotným podpisom mierovej zmluvy s Maďarskom vytýčila Najvyššia spojenecká rada mierovej konferencie v Paríži medzi Československom a Maďarskom postupne tri demarkačné línie, za ktoré sa mali maďarské vojsko a administratívne orgány stiahnuť. Prvá prišla až pred Vianocami 1918, druhá nasledovala na prelome februára a marca 1919 a záverečná a definitívna línia v júni 1919, pričom v auguste sa k nej podarilo čs. delegácii v Paríži vyrokovať ešte pripojenie Petržalky, ako strategicky dôležitého bratislavského predmostia.

Výstava Diplomat Štefan Osuský, 1889 – 1973

Autor: PhDr. Slavomír Michálek, DrSc.

Dr. Štefan Osuský, takmer dve desaťročia československý vyslanec vo Francúzsku, je najvýraznejšia slovenská osobnosť medzivojnovej československej diplomacie. Narodil sa 31. marca 1889 v Brezovej. V roku 1905 emigroval do USA. Na univerzite v Chicagu vyštudoval prírodné vedy i právo a bol jedným z najaktívnejších predstaviteľov slovenskej krajanskej Ameriky a zástancov utvorenia budúceho spoločného štátu Slovákov a Čechov. Dňa 22. októbra 1915 sa podieľal na prijatí Clevelandskej dohody medzi Českým národným združením a Slovenskou ligou v Amerike. Z poverenia ligy odcestoval v júni 1916 do Európy s poslaním spolupracovať na vytvorení československého štátu. Z Londýna u Tomáša G. Masaryka sa presunul do Paríža k Milanovi R. Štefánikovi a Edvardovi Benešovi, odkiaľ však po krátkom čase odišiel do švajčiarskej Ženevy. Tam, ako šéf  tlačovej kancelárie (Bureau de la presse Tchécoslovaque), spolupracoval najmä s profesorom Georgeom Herronom, „dôverníkom“ prezidenta Woodrowa Wilsona.

Štefan Osuský prácou na medzinárodnom poli v prospech budúceho Československa získal veľký kredit. Ako generálny tajomník delegácie zastupoval Prahu pri rokovaniach o mierovej zmluve s Maďarskom na Parížskej mierovej konferencii v rokoch 1919 – 1920. V jeho búrlivom profesionálnom živote dominuje niekoľko skutočností, najviac však Trianonská mierová zmluva z leta 1920, Zmluva o obnove československej armády s francúzskym premiérom Éduardom Daladierom z októbra 1939 a jeho problematický vzťah s Edvardom Benešom, ako aj vízia slobodnej a zjednotenej demokratickej Európy.

Po pražskom komunistickom prevrate vo februári 1948 sa stal v USA jedným s lídrov tretieho demokratického exilu, združeného v Rade slobodného Československa (Council of Free Czechoslovakia), ako predseda jej zastupiteľstva, či člen výkonného výboru a predsedníctva.

Štefan Osuský zomrel vo Washingtone 27. septembra 1973, kde je na súkromnom cintoríne Oak Hill Cemetery aj pochovaný.

Štefan Osuský patrí medzi výnimočné osobnosti európskej medzivojnovej diplomacie a počas celého svojho života bol hrdým Slovákom, bojujúcim za rovnoprávnu demokratickú republiku Slovákov a Čechov. Odmietal národnú nadradenosť a ideologickú totalitu. Jeho programovou víziou, resp. jeho cieľom, bola zjednotená a slobodná demokratická Európa. Túto svoju životnú filozofiu, resp. nehasnúce nadšenie pre myšlienku demokracie a zjednotenia Európy výstižne ilustrujú dva citáty. Prvý je z prednášky, ktorú predniesol už ako zrelý politik v Paríži roku 1937, v čase keď sa Európa rútila do vojnového požiaru: „… Pokiaľ národy nepochopia, že ich záujem presahuj rámec ich národných hraníc…, dokiaľ sa národy nepodujmú zorganizovať svoj život v Európe… žiadna nová inštitúcia nedokáže odstrániť zlo, ktorým trpí tento starý kontinent a ktoré ohrozuje dokonca i pramene jeho života. Ak je Slovensko mojou užšou vlasťou… Európa je mojou veľkou vlasťou.“

V Londýne  v roku 1955, teda o takmer 20 rokov neskôr, na inej prednáške svoju európsku líniu zopakoval: „… S Európou žijeme, hýbeme sa a trváme. Európa nezahynie keď v nej budú národy, ktoré svoj osud s ňou stotožňujú…Dnes keď sú kocky už hodené a keď sa Európa začína stávať svetodejným historickým skutkom, nie je proste mysliteľné aby sme hľadali iné národné riešenie  ako integráciu Európy…Z tohto pramení moja nezlomná viera v našu šťastnú budúcnosť, budúcnosť slobodných Slovákov a Čechov v nezávislej Európe.“